[RP] Pamäte Lovkyne
#1
[Obrázky: 05PcrKy.jpg]

OSUD

    Život ľudí, orkov, elfov, trpaslíkov čo gnómov mi bol ukradnutý. Ich problémy sa ma nikdy netýkali.
Žijem sama pre seba, pre prírodu a moju zver. Ostatné bytosti však k životu potrebujem, či sa mi to páči či nie. Ponúkajú suroviny a veci, ktoré nie som schopná si zaobstarať sama a zlaté mince, ktoré v tomto svete vládnu všetkému. Remeselníci vyžadujú časti tela zvierat, rozmaznaný šlachtici domácich mazlíčkov, dobrodruhovia a bojovníci statných koňov či bojovú zver. Naučila som sa žiť v istom kompromise a akceptovať tento kolobeh.

    Moje kroky avšak vždy smerujú ďaleko od miest a dedín. Mojou dominantou sú lesy, ktoré mi zaobstarávajú obživu. Preto niet divu, že udalosti vo svete ma z veľkej časti obchádzajú. Človek sem tam niečo začuje od pútnikov, na trhoch či v pohostinstvách, to áno, no keď sa rozhodne tieto veci ignorovať, zaraz žije vo svojom malom svete, odrezaný od okolia.
Netúžila som po zmene tohto stavu, no osud sa rozhodol, že naruší môj pokojný život a vtrhne ma do udalostí väčších než sa mi páčilo.

   Obyčajný deň, lovila som a zavítala do Orkskej pevnosti kde rada dopĺňam zásoby. Nič nezvyčajné. Obchodníčka ma však zastavila so slovami, že jej pani by so mnou chcela hovoriť. A tak sa aj stalo.
   Na koni sa prihnala Orčica, s črtami jemnejšími než mávajú protejšky ich druhu. Tak ako býva u nich zvykom, obratnou, no zároveň neobratnou zmeskou Orkštiny a nášho jazyka na mňa vysypala svoj návrh.
Chov a predaj bojovej zvery. Už som pár krát medveďa v ohrade videla a tak má ta predstava nijak neprekvapila. Neváhali sme a vydali sme sa do Cyprony preskúmať ohrady na prenájom. Bolo skoro plno, no môj návrh na Ishar bol zamietnutý. Očividne sa v ňom zrodila a kvitne určite neznášanlivosť k Orkom. Čo vzhladom na zvesti o bojoch ľudí a orkov na severe nebolo ničím prekvapivé.
Preberali sme podmienky dohody a prevedenie, keď sa osud rozhodol pohrať s mojím životom.
"Pozor na cestě jsou skřeti! Útočí na vše živé! Zachran se kdo můžeš!" dralo sa z pľúc človeka, ktorý z plných síl bežal k bránam do Cyprony.
V prvej chvíli som nepochopila význam jeho slov, avšak moje telo chápalo až moc dobre. Srdce sa mi rozbúchalo a krv vo mne zovrela. Môje skúsenosti so skretmi siahajú ďaleko do minulosti, rovnako ako "nenávisť" k nim.
"Skry sa!" zavelila som Orčici, farmárke, ktorá sa rozbehla zachrániť svoju chovnú zver.
Ľahkým písknutím som k sebe privolala svoju medvedicu a obe sme sa rozbehli po ceste vedúcej od Cyprony.
Nedostali sme sa ani za prvú odbočku a pred nami sa rozhostila banda skřetov. Bojovníci, lučištníci, dokonca mágovia a šamani. Ozval sa Ralin rev a vrhla sa na nich skôr než som napla tetivu luku. Netrvalo to dlho a zem bola posiata roztrhanými telami s šípmi v tele. Postupovali sme ďalej k mostu až dokým neostal žiaden skřet živý.
   Nebol to však koniec.
Rala zavrčala a natočila hlavu k lesu, načo sa ozvalo šuštanie krovia. Otočila som sa za zvukom, no než som stihla zamerať svoju pozornosť, ozvali sa zvuky krokov a hluk naznačujúci, že to niečo sa rozbehlo na útek. Nebolo treba ma dva krát pobádať a s medvedicou po boku som sa mrštne rozbehla smerom odkiaľ som začula zvuky. Vetvy stromov a kerov ma šlahali do tváre, no nevnímala som to. Nedobehli sme ani hlbšie do lesa keď sa v diaľke ozvalo trúbenie prapodivného rohu a naraz sa okolie zaplnilo zvukom mnohých nôh, ktoré sa vydali na ústup. Nemala som v pláne ich nechať utiecť. 
Mohutné telo medvedice sa presunulo predomňa a začalo mi raziť cestu hustnúcim lesom. Obe sme začali zťažka dychčať no cieľ bol v nedohladne. Zem bola posiatá stopami, ktoré boli nezamenitelné. Skřeti. 

[Obrázky: Npm0rgX.jpg]

    Les zredol a my sme vybehli na kraj Orkskej pevnosti. Zúrivo som sa rozhliadala no obyvatelia sa zdali pokojný akoby sa nič nestalo.
"Co tu chtít lidák?" ozval sa hlas patriaci orkovi.
"Banda skřetov!" vyhŕkla som bezmyšlienkovite.
"Skřetucha? A kde?" orkov výraz bol pochybovačný.
"Dostali sa k Cyprone a utekali týmto smerom. Nie je možné, že ste ich nevideli!"
"Tady žádna skřet nebýt už nejaký pátek...."
Začal vo mne vŕtať červík, či som si to všetko nepredstavovala. Ork ma však zasvetil do momentálnej situácie. Orkovia bojujú pri severnej pevnosti Uruk Goi. Ich šaman tvrdí, že ich vedie bytosť, Drow, druh ktorý je mŕtvy už roky. Začala som získavať nejaký prehľad čo sa tu vôbec deje. Hon na Drowa, ktorý vedie bandu skřetov.

[Obrázky: BcoNVew.jpg]
   Nečakala som a vyrazila som okamžite na sever. Ani ma už neprekvapilo, že mi cestu niekoľkokrát zatarasili veľké zhluky nepriateľov. Padali jeden po druhom, pomaly ale iste. Zostala som lepkavá od ich krvi, ktorej pach ma dráždil v nose. V diere medzi vlnami odporu sa objavil človek, pochybného vzhľadu, ktorý potvrdil svojími slovami.
"Peníze nebo život!"
Absúrdnosť jeho výroku ma skoro rozosmiala, no hnev mi stále koloval žilami.
"Máš za zadkom bandu skretov a ty chceš zbíjať?!" spustila som naňho a môj argument mal očividne váhu.
"Chodí pořád..." vyšlo ešte z neho a ďalej som mu už nemienila venovať pozornosť. A ani ma neprekvapilo, keď som následne našla už len jeho mŕtve telo, medzi telami pár tých primitívnych oblúd.
   
 [Obrázky: Gu5joLo.jpg]

    Kam som až dovidela, len sa to nimi hemžilo a tak som sa rozhodla dať na dočasný ústup. Klusom som sa vrátila do pevnosti a z nej späť k Cyprone, kde som našla vystrašenú farmárku. Bola však v poriadku. Prehodili sme pár slov a šla som ďalej. Zastavila som u stráži, ktoré stáli pri hlavnej bráne.
"Skreti napadli Cypronu!"
"Cožé? To by snad o tom věděl néé?" odpoveď ma už ani neprekvapila, akurát vo mne vzbudila chuť strážneho prefackovať.
"Pri moste je kopa ich mrtvol!" odsekla som.
"Armáda skřetú? Tady? Tohle by měl vědět Grommar. Řekni to jemu! Já jsem jen strážný!"
Cítila som sa ako horúca brambora, ktorú si tu začínajú pohadzovať. Po doplnení mojich obmedzených vedomostí o tom, kto je Grommar som sa za ním ráznym krokom vydala.
Privítal ma pohľad na trpaslíka, odetého do zbroje, ktorý sedel nad nejakou mapou a vyzeral zaneprázdnene.
"Velitel Grommar?" začala som.
"Tož, to su já!" prišla odpoveď.
"Prišla som vám oznámiť, že Cypro-" začala som sebavedomo no velitel ma prerušil.
"Jestli jdete kvůli té rvačce, Cyprona žádne odškodné nevyplácí!" rázne vyslovil.
"-nu napadli skreti."
Po prvotnom prekvapení z mojej správy začal výslech. Kde čo ako prečo načo začo. Zdalo sa, že trpaslík je nedoslýchavý, pretože niektoré informácie som mu musela viac krát zopakovať. 
"Takže máme čekac že z juhu na nás vybehně armáda mrtvých ušákov, a to severu skřetiska. Tak to něsů dobré novoty..."
Až teraz som si začala uvedomovať ako moc som sa držala mimo udalosti tohto sveta. Mŕtvy elfovia, chodiaci a zabíjajúci všetko čo stretnú? Začalo toho byť na mňa moc. Nechala som velitela velitelom a pomaly sa vydala späť na sever, rozhodnutá prebiť sa skrz hordu skretov aby som zistila, čo sa to vôbec deje.

[Obrázky: JcRP3eC.jpg]

    Nepriateľ bol našťastie trocha nešikovný, trocha pomalý a perfektným cielom pre moje šípy. Netrvalo dlho a znova sa z lesov ozval dupot nôh. Dali sa zase na útek. Boj sa nezaobišiel bez zranení. Brnenie získalo prepálenú dieru od kúzla a z pleca som si vytrhla šíp. Neprenikol hlboko, ranu stačilo pevne obviazať a mohli sme ísť ďalej. 
Uvítal ma pohľad na vysokú vež okolo ktorej sa zoskupovali členovia armády a vyzerali skôr ako zmätená zver než stráž.
"Ako sa cez vás dostali tie bandy skretov?!" rozhorčene som sa obrátila na prvého armádneho psa, ktorý sa mi dostal pod ruku.
"Tady není modní molo, madam. A skřeti? Tých je tady tolik, že se sotva dokážeme postarat o sebe!" zamručel a mňa prepadla chuť mu hrdlom prepchať jeden šíp.
"Tá banda, ktorá zabrala celú cestu sem na sever sa dostala až k Cyprone."
"A bude hůř. To mi věrte panenko. Jestli padne orčí tvrz, dopadne kladivo skřetů přímo tady. A my celé údolí neuhlídame. Né když skřeti vycházejí i z Kitonu." zavalil ma množstvom informácií a mna z toho všetkého začala bolieť hlava.
"Prečo si nezavoláte pomoc?"
"O pomoc jsme si požádali už když nás prvně napadli orkové. A vidíte jak to dopadlo...Navíc, Kiton sme před časem skoro ovládli ale skřeti nejak aktivovali Bolest," strážny sa po svojich slovách zamračil.
"A ako je s tým spojený Drow?" spýtavo som naňho pozrela.
"Drow? Proč se každý ptá po Drowech? Vždyť vychcípali už dávno, ne?"
"Orkovia tvrdia, že je do toho zaplatený nejaký Drow..."
"Já nic nevím panenko. Ja tady jen stojím a mrznou mě koule. Už aby mě vytřídali...dej se k armáde...říkali, budeš se mít dobře...říkali..." začal hundrať strážny a ja som mu už nemienila venovať ani kvapku svojich nervov.

[Obrázky: u74zgGM.jpg]

Rázdne som vykročila smerom ku Kitonu pred ktorým ma rázne zastavila zase nejaká banda armádnych poskokov.
"Stát! Je li ti život drahý!" znelo varovanie.
"Dále je oblast zamořená bolestí. Je nebezpeční se jen přiblížit...."
Nemala som na výber a musela som všetky informácie znovu zopakovať. Útok na Cypronu, drow. Výraz ich tváre bol však rovnaký. Akoby to už všetci vzdali. Lútostivý, smutný, bez náznaku nádeje. 
Armáde sa skoro podarilo obsadiť Kiton, no skřeti so sebou privideli aj bolesť, ktorá akoby na nich nefunguje a nové druhy zo svojich radov, plíživé, nebezpečné, smrtelné. Oslobodenie Kitonu tak závisí jedine na lektvaru, ktorý potlačuje bolesť.
"Musíme získat Shunarův lektvar a zaútočit."
Skretov bolesť akoby nezasahuje. Žeby lektvar už mali? Alebo bolesť vôbec necítili? Začala som byť zmätená. Moc vela informácií v krátku dobu. Vzácny lektvar dokáže uvariť len alchymista. To armáda či královstvo žiadneho alchymistu nemá? Zase sa vo mne zobudil hnev. 
"Když se nad tím zamyslím, orkové pátrali po svém veliteli, ale také po podivném elfovi.
Pokud vím, jednali ohledně toho také s Goren Zarem a tamní radou."
Myšlienka, že aspoň niekto sa snaží so situáciou niečo urobiť ma trocha pohladila na duši. 
"A prečo nejednáte s nimi aj vy?"
"Víte, nejsme z Orky za dobře. Nedávno nám obsadili věž a prohlásili celé toto území za své. Král si nepřeje jakékoliv diplomace s orky. Máme se jim vyhnout pokud to půjde a kyž ne, zaútočime. Král si nemyslí, že skřeti sou nebezpeční."
Človek sa až zamýšľa, prečo je tá osoba králom. A potvrdzujem si svoje dôvody, prečo sa vyhýbam ľuďom. Ich nelogickosť a primitívnosť sa už začína približovať k tej skřetí. Už som na to nemala silu. Počúvať o tom ako nikto nič nezmôže. Cyprona pod útokom nemŕtvych. Orkovia so všetkými bojovími silami na severe, pod útokmi skretov a ľudia, prizerajúci sa a čakajúci , ako to dopadne.
   
[Obrázky: XFJRJRd.jpg]

      Mojou poslednou destináciou sa teda stala severná orkská pevnosť. Držala sa okolo nej hmla a vyzerala pustejšie než by mala.
"Kdo tam být! A co tu chtít!" ozval sa hrubý orkský hlas, prichádzajúci od stráže.
"Lovkyňa! Skreti sa dostali až k Cyprone. Takýmto tempom vybijú osadu orkov pri Isharu!"
"Za chvíli to být všem orka jedno. Skřetách utočit už třikrát a vždy vyhrat! Ješte dál si tak vést a nebýt orka který by bránit Galu Gund!" jeho slová za sebou skrývali zúfalosť celej situácie. 
"A proč to samica zajímat? Být špion z Ajšar?!" pevne zovrel svoju sekeru.
"Tse," odfrkla som si, také slová sú priam urážkou, "ja nepatrím nikam! Skreti postupujú a sú problémom všetkých! A beztak s nimi všetci bojujú zvlášť!"
"Bhe! Nikdo nikdy nezajímat o problém orka, proč by tedkom mělo být jinak? Ty být posel od Cyprona? Nýst slovo od Lidák?"
"Som tu sama za seba!" zavrčala som podráždene.
"Samica hlúpa! Však ju čosi klomp jak nebude ze svojima. Lidák at si jde kde chtít. Orka udělat svou práci jak nejlíp umět. Jestli chtít pomoct v boji proti skřet, muset mluvit z Gobrug, šaman." zneli finálne slová orka, keďže som to už ďalej nedokázala počúvať.
"Banda tvrdohlavcov!" vyhŕkla som, kývla medveďovi a naštvane oddupotala preč od pevnosti.
    
    Ako sa to mohlo všetko tak zvrtnúť? Mala som kľudný život. A teraz? Ohrozujú ho skreti a všetci sa tvária, že s tým nič nebudú robiť. Mám pocit akoby ťažobu celej situácie a zodpovednosť zhodili na moje plecia. A tá tiaha je naozaj velká. V skratke, armáda potrebuje lektvar proti Bolesti aby oslobodili Kiton a ak chcem niečo dostať z orkov, musím nájsť ich šamana. 
Kladiem si otázku, či vôbec chcem niečo z toho riešiť. Mohla by som sa zbaliť, osedlať koňa a odísť niekam na opačnú hranu bolesti. Nie je predsa mojou úlohou riešiť problémy ľudí, na ktorých mi nezáleží. Pravdou však je, že mi tento kraj prirástol k srdcu a možno aj niektorí obchodníci si získali moje sympatie. Som rozpoltená, zmetená, bezradná. 
         Čo skôr? Čo mám robiť? Čo odomňa môj osud chce?


(OOC: screeny sú ilustračné a dofotené až po akci xD)
Odpovědět



Skok na fórum: